Ako som si zakosil

Bolo to na jar roku 1999. Býval som už na Častobrezí – u Igora, ale veľa času som trávil aj na Sekieri. Práve tam bol čas chystania sena a ja som si chcel v praxi vyskúšať kosu, ktorú som kúpil za symbolickú sumu od jedného Pliešovana. Bola stará , ale výborná - nedala sa porovnať s ruskými kosami, s ktorými som sa mordoval dovtedy. Stínanie trávy bolo predtým pre mňa naozaj utrpením – drinou, na ktorú som sa vôbec netešil, ale cítil som povinnosť venovať sa jej, keď už som na lazoch.

S novou kosou to však bolo iné. Na Sekieri mi ju nejaká dobrá duša parádne nakula a zrazu tráva padala k zemi sama. Ja som sa len trochu krútil v bokoch. Mal som úplne iný pocit zo života – konečne mi to ide! Najradšej by som pokosil celý Sekier, ale nejaké povinnosti ma hnali na Častobrezie po veci a odtiaľ do mesta.

Ako som si tak vykračoval s kosou na pleci pomedzi častobrezské domy k Igorovej stodole, kde som mal zložené mestské oblečenie a iné osobné veci, zastavil ma hlas tetky Zuzy: „Kamže kam, Mirík môj?“

Tetku však smer mojej cesty až tak nezaujímal, len ma potrebovala pristaviť. Uprela pohľad na môj náklad a už som vedel, čo bude nasledovať. Tetka mala totiž vo zvyku odchytávať si okoloidúcich na drobnú pomoc v domácnosti. Ako 84-ročná žena, ktorá prežila 50 rokov ako vdova v drsných podmienkach na najzapadnutejšom laze v okolí, mala na to morálne právo. A ani ja som sa zvyčajne nevzpieral. Keď sa dalo, pomohol som. Len si to trebalo trochu strážiť, lebo tetka dokázala zamestnať ochotného človeka na plný úväzok. „Chvíľku vám môžem pomôcť, tetka, ale potom už musím ísť,“ opatrne som súhlasil.

„No veď len tuto kúsok pred domom mi pokos, ja ti idem zatiaľ prihriať fizoľničku. Na oleji som ju varila“, rýchlo dodala, aby som sa nemohol vyhovoriť na to, že som vegetarián. Tetka nenechávala brigádnikov bez odmeny. Väčšinou od nej dostali za pohárik kozieho mlieka, ktoré bolo pre mnohých danajským darom. Ako mestskí ľudia neboli na jeho silnú arómu zvyknutí, ale „ohrdnúť“ tetku sa neodvážili. Mne však chutilo, teda pokiaľ nebolo dva dni staré a neplávalo v ňom priveľa kozích chlpov. V ponuke však boli aj „krumplíke“ – najčastejšie varené v šupke, či polievčička rôzneho druhu – zvyčajne však pár dní stará, pretože tetka si podľa starého obyčaja varila len jeden-dva krát do týždňa. Niekedy nám takáto polievka spôsobila aj riadnu búrku v črevách – slabšie povahy nedokázali jej naliehaniu, aby si pekne“zachlípkali“ odolať, ani keď už bola polievka zjavne živšia než treba.

Na otestovanie novej kosy v ostrých podmienkach som sa tešil. A išlo to parádne. Záber som mal dvoj metrový, či dokonca aj širší, tráva padala bez najmenších protestov. Šmyk sem, šmyk tam – ani som sa nenazdal a častobrezské „námestie“ bolo z väčšej časti pokosené. Keď som sa zastavil, aby som si vydýchol, začul som za svojim chrbtom šuchtanie. Zhrbená tetka sa so sklopeným zrakom presúvala po podstienke, aby ma skontrolovala.

Keď zdvihla zrak ustrnul jej úsmev na tvári: „Ale čo to?“ nezadržala povzdych prekvapenia.

„Ale veď Mirík, môj, to ako si...?“ Hrdosť ma nadnášala - pochvala od tetky, to bola bežná súčasť jej komunikačných rituálov, ale jej prekvapený výraz bol nehraný. Rýchlymi očami kmitala sem a tam po lúke a z tváre sa jej nestratil úžas.

Tetka samotná bola dobrý kosec. Ako som už písal, 50-rokov bola vdovou a teda vedela sa o seba postarať. Pri kosení mala kvôli svojej zhrbenej postave zvláštny štýl, ale kvalitou a rýchlosťou prekonala mnohých mladíkov - „amatérov“, ktorí sa jej tam občas priplietli (vrátane mňa). Občas kosievala aj v noci – za splnu mesiaca. Spať sa jej nedalo, tak chcela nejak využiť čas...

Tetkin nefalšovaný úžas mi bol dostatočnou odmenou a keďže bola naozaj šokovaná, dokázal som uniknúť jej pozornosti bez toho, aby mi nanútila svoju polievku. Nie že by som si ju nechcel dať, ale naozaj som sa ponáhľal.

Pre tetku to bola udalosť mesiaca, najprv obehla celé Častobrezie (čo jej pri tamojších vzdialenostiach medzi domami nezabralo veľa času) a potom to spomínala každému okoloidúcemu. Aj každá naša ďalšia konverzácia sa nezaobišla bez pripomenutia tohto „zázraku“. A ako to už býva – trošku preháňala, takže to znelo oveľa lepšie, ale aj menej uveriteľne, ako to bolo v skutočnosti.

Bol som hrdý, že som takto zlepšil nielen svoju reputáciu, ale aj meno ostatných „stromárov“ medzi miestnymi tetkami. Len škoda, že čaro s mojou kosou pominulo. Sám som si ju nevedel poriadne nakuť – moje pokusy o to spôsobili, že už nikdy nebola taká ostrá a moje kosenie bolo zase utrpením.  Toto som však pred tetkou dokázal skryť – aj preto, že som zo Zaježovej na pár mesiacov odišiel do sveta. A keď som sa vrátil, tetka Zuza sa už, žiaľ, pominula...  

PS. V prílohe nájdete oskenovaný 15 rokov starý článok, kde novinár pekne popisuje návštevu na Častobrezí.

Ako sa Vám páči tento text?: 
0
Zatiaľ nehodnotené