Dobre, keď tu niekto býva
Minulé storočie, roky deväťdesiate - začiatky novoosídľovania Zaježovej. Zaujímalo nás, ako to vnímali tunajší ľudia. Pár odpovedí v krátkej ankete...
Pani Bezeková (75 rokov) : ...Noo...zlostili ma (úsmev)...chlapčiská...brány nahávali otvorenie, keď tašli na Sekier. Ja som tam kravy pásla. Ako mladí ľudia, páčilo sa im hnevať starých. Jedna sa tak doobliekala, len to spodnô, rubáč, a tak chcela ísť do Pliešoviec. A ja jej hovorím: „A ty takáto ideš? Stúpaš sa preobliekať! Čo ty máš čo napodobňovať, my sme inak chodili oblečenie!“. Ten, čo mal na Sekieri kúpenô, ten bol najslušnejší, ten im poštu nosil. A ešte tu bol ten Šišo... Raž mali zasiatu na šúbike u Chovancov a spytovali sa, ako sa to zbiera a ja reku – ja vám to ukážem. Hm...keď boli oni dobrí, aj ja som bola dobrá.
Pani Chovancová (65 rokov) : Nežná revolúcia priniesla jednu dobrú vec – len jednu (smiech). V deväťdesiatych rokoch objavili naše zabudnuté lazy mladí ľudia, ktorí sa prisťahovali a chceli si vyskúšať, ako sa žije na samotách. Boli to všetko vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí už mali dosť života vo veľkomestách. Prišli s predstavami, že budú žiť tak ako voľakedy. Chceli všetko obrobiť ručne. Zo začiatku sa učili kosiť, hrabať, siať... Vtedy u nás ešte nebol telefónny signál ani žiadne počítače. Robili všetko spoločne, ale vedeli sa poradiť aj s nami, čo tu žijeme.
Prvý rok sme spolu robili žatvu, učili sa obilia kosiť ručne. Ujo Šimko ich učili kosiť a tetky Cútové napiekli buchty a učili ich robiť snopky a viazať obilie. V zime to potom na Sekieri cepami mlátili. Z roži robili šúbiky, ktorými pokrývali strechu na dome na Sekieri (pozn. red. Pastiereň). Tie predstavy o živote ako voľakedy im celkom nevyšli, niektorí odišli. A tí, čo tu ostali, si postavili nové domy, alebo kúpili a opravili staršie....a žijú už celkom ako aj všetci ostatní. A ja som veľmi rada, že títo mladí ľudia sa k nám prisťahovali, majú už aj deti a Zaježová pomaly ožíva. Máme tu školu, obchod, poštu, už aj telefónny signál a žije sa nám tu veselo (smiech).
Anna Cúttová (73 rokov) : Dobre. Dobre, keď tu niekto býva. Na Ondrejovom poli sme boli s tetkou učiť, ako sa robí žatva. Viazali sme do snopov, z toho oni robili slamenú strechu, museli to vymlátiť cepami. Ujčok Ľupták ich učili robiť šúbike, ujčok Šimko žatvu. Tí, čo chodili na víkendovky, tak nám chodili pomáhať sušiť a čo nám bolo treba. Dobre nám bolo s nima, všakovo sme robili. Drevo kresali na Slamienku, my sme im aj svadbu robili – do krojov sme ich poobliekali – len taká hra to bola. Niektorí sem k nám chodievali aj sedem rokov, aj nám svadobnie oznámenia posielali, keď sa vydávali.
(Pozn.: text bol publikovaný v komunitnom časopise Naozaj č.7 na jar 2013)
Zažili ste aj vy novolaznícke začiatky na Zaježovej? Na víkendovkách, táboroch, inak...? Budeme radi, keď nám o tom napíšete :-).
