O nebezpečenstve finančných strát pri pobyte v alternatívnej realite

Minulý týždeň som bol pár dní robiť u Andreja na dome na Dolinkách. Je to pohodová práca, ale Andrej nie je zrovna zhovorčivý tak si krátim čas počúvaním kníh cez sluchátka. Asi ste ma s nimi už veľa krát videli – je to môj obľúbený doplnok pri akejkoľvek práci, ktorá si nevyžaduje veľké špekulovanie, či pri pobehovaní po okolí. Vďaka nim si vypočujem 4-5 kníh mesačne a tak sa zo mňa pomaly stáva znalec literatúry. Mimochodom, audioknihy získavam pomocou stránky www.kralovstvimluvenehoslova.cz – sú tam aj prekvapivo dobré nahrávky amatérskych predčítavačov.

Keď som začiatkom týždňa dopočúval Kunderovu „Nesnesitelnou lehkost bytí“ – fakt dobrú knihu, ktorú budem ešte dlho spracovávať, dostal som chuť na ľahší žáner. Bez nejakých veľkých očakávaní som si stiahol audioknihu s anotáciou „Černohumorná fantasy o ušlápnutém obchodníčkovi, který se stal poslem Smrti“ (Christopher Moore: Špinavá práce). Vďaka nej som sa preniesol do súčasného San Francisca a najmä do alternatívnej reality, v ktorej funguje obchod s dušami zosnulých a mestskú kanalizáciu obývajú otrhané a nie veľmi inteligentné harpie.

Knižka je veľmi sviežo napísaná a aj načítaná, tak sa mi robilo pri nej dobre. Čas ubiehal ani neviem ako. V piatok som však prácu musel prerušiť už o druhej, pretože sme sa chystali na stavanie mája do Očovej. Andrej ma vyplatil za celý týždeň, peniaze som strčil do vrecka a sadol som na elektrický bicykel, aby som dofrčal domov. Knižka, ktorú som počúval bola zrovna vo veľmi napínavej fáze, preto som trochu zariskoval a vymenil prilbu za sluchátka. V počúvaní som pokračoval aj cestou cez Zaježovú. Dej bol strhujúci a tak ani neviem, ako som sa dostal domov. Neskončil som ani keď som sa prezliekal a obedoval. Nakoniec sa predsalen uzavrela kapitola a to som využil na to, aby som sa z virtuálnej reality odpojil.

Zo San Francisca som sa preniesol na Podsekier a chvíľku som sa okolo seba zmätene obzeral. Bol však najvyšší čas ísť do Očovej na tancovačku. Začal som zhľadúvať veci potrebné k ceste „do civilizácie“. Spomenul som si na peniaze od Andreja, ktoré sme na to potrebovali. Skontroloval som si vrecká pracovných nohavíc, ktoré som už medzitým vyzliekol. Neboli tam, tak som pozornosť presunul k batohu. Okrem štvrtiny pizze, ktorú si nechal zabaliť Jonáško pred týždňom počas návštevy Zvolena som tam  nič nenašiel. Plesnivú pizzu som vybral z málo navštevovaného zákutia batohu, odniesol som ju do bioodpadu a vážne som sa zamyslel, kde mám výplatu.

Opätovne som prešiel batoh aj nohavice, ale nič nové to neprinieslo. V tom čase už postrehli môj nepokoj aj Hanka a deti. Zapojili sa do pátrania – aj oni pozreli bezvýsledne celé moje oblečenie aj batoh. Predstavil som si, ako mi peniaze pri bicyklovaní vypadávajú z vrecka niekde medzi Dolinkami a Podsekierom a s tou predstavou ma definitívne opustil nálada a posledné zvyšky myšlienok na knihu. Nastalo úplné precitnutie v krutej realite.

Nič inšie mi neostávalo – sadol som znova na bicykel a so zrakom upretým na cestu a priľahlú priekopu som sa pomaly presúval späť na Dolinky. Nikde nič, len kúsok pred Andrejovým domom ma obišiel traktor. Pri letmom pohľade na šoféra sa mi zdalo, že má nejak podozrivo dobrú náladu, a to dorazilo posledné zvyšky optimizmu vo mne. Peniaze mi najskôr vypadli úplne na začiatku cesty a tento chlapík sa teraz určite teší z neočakávaných Vianoc. Traktor som však neprenasledoval - prešiel som zvyšok trasy. U Andreja som sa otočil (pár metrov ma vyprevadil aj on) a šľapal som naspäť – tentokrát som si všímal opačnú stranu cesty. Pri Anke a Romanovi som našiel Hanku s deťmi naloženými v aute – s nádejou, že peniaze cestou nájdem, mi išli naproti.

Keď som ich sklamal, neostávalo ani im nič iné, ako sa otočiť a ísť so mnou domov. Vrátili sme sa tam ako zmoknuté sliepky do kurína. Aj napriek tomu, že robím prakticky každý deň, len málo práce mám zaplatenej a tak to máme z rozpočtom posledné mesiace dosť nahnuté - každé euro by nám chýbalo.

Pozrel som sa teda do svojej peňaženky, aby som tam urobil inventúru. Popri rôznych bločkoch, čo si tam odkladám, sa tam občas nájde aj nejaký peniaz. Tentokrát ich však bolo viac, než som čakal. Zrolované tam ležali bankovky v tej istej hodnote, ako som dostal od Andreja. Podobne aj v priečinku s mincami bola dvojeurovka, ktorú som obdržal s nimi. Mohla to však byť aj náhoda, možno tam boli naozaj iba zabudnuté peniaze od minule. Bol som si istý, že peňaženku som v práci nemal a tiež som nemal v hlave ani náznak spomienky, že som si peniaze vybral z vrecka po príchode a vložil ich tam.

Hanka mi potvrdila, že pri poslednom výbere z mojej kasy tam toho veľa neostalo a tak sme opatrne začali veriť tomu, že sú tam bankovky, ktorých hľadaním sme strávili uplynulé dve hodiny. Tancovačku v Očovej sme oželeli, ale nálada sa o niekoľko stupňov zlepšila. Namiesto stavania mája sme si urobili rodinnú prechádzku na Kráľovú. Takže nakoniec to dopadlo dobre. Teda možno - 100% sa to už asi nikdy nedozviem, ale s tým dokážem žiť.

Rozmýšľam nad tým, ako sa vlastne človek dokáže v rozdvojiť. Pri počúvaní niečoho zaujímavého je moje vedomie plne vo virtuálnej realite – v paralelnom svete, zatiaľ čo zvyšok mysle v spolupráci s telom dokážem robiť podlahu, bicyklovať, prezliekať sa, jesť – funguje celkom normálne a zvyčajne bez problémov. Tie nastanú až po tom, keď nevedomá časť mysle nepodá úplnú správu o tom, čo sa udialo počas neprítomnosti vedomia. V tomto prípade som sa nedozvedel, že medzitým moje, v tom čase nevedomé „ja“, uložilo svedomito peniaze z vrecka nohavíc do peňaženky.

V každom prípade, nevidím v tom dôvod, aby som prestal s počúvaním kníh popri jednoduchej práci. Je to veľmi dobrý spôsob, ako robiť dve užitočné veci naraz. Len si budem musieť dať pozor, aby som úplne neodpojil komunikáciu časťou mozgu, ktorá sa zabáva a tou časťou, ktorá sa stará o bežnú prevádzku. Pretože ináč to môže viesť napríklad aj k finančným stratám...