Spomienky na Indiu II: Cesta na východ

„Zdravím z Kvéty v Pakistane. Práve v tejto chvíli bolo počuť muezína ako vyzýva na modlitbu. Dorazili sme sem včera po trase Bratislava – Arad – Bukurešť – Istanbul – Teherán – Esfahán – Zahedán – Taftan – Kvéta.“ – takto sa začínal prvý email, ktorý som poslal kamarátom z cesty do Indie. Po 15 rokoch sa k tejto ceste vraciam v spomienkach. Téma „migrácie“ v súčasnej spoločnosti nečakane silno ožila a aj keď my sme migrovali dočasne, z iných dôvodov, iným spôsobom a najmä opačným smerom, základný motív stretu a spoznávania sa rôznych kultúr je spoločný. Po predchádzajúcom príspevku, kde som popisoval dôvody a prípravu cesty sa teraz zameriam na cestu samotnú, na to, ako sme sa dostali za pár dolárov až na hranice Indie.

Naša cesta nebola ničím neobvyklým – do Indie sa po tejto trase každoročne vydávajú tisíce ľudí a prekvapivé množstvo z nich sú Česi a Slováci (ale najmä Česi). Aj napriek tomu sme až po indické hranice nestretali žiadne davy turistov – často sme aj niekoľko dní po sebe videli iba miestnych ľudí, ale občas sme predsa na nejakého cudzinca natrafili. Čím boli stretnutia zriedkavejšie, tým boli spontánnejšie.

Dlhú cestu do Teheránu s nami v autobuse zdieľal len jeden Európan

Zaujímavé bolo, ako sa posúvala naše geografické sebaurčenie. Ako Slováci sme sa prestali predstavovať už v Turecku. Zistili sme, že tým vyvolávame iba nechápavý pohľad. V liste svojej Hanke som to písal: „Ako jediní Európania v tejto natlačenej miestnosti sme vzbudili jeho záujem (pozn. policajta na hranici Iránu) – spýtal sa nás obligátnu otázku: „Where are you from?“. Tú sme už od Istanbulu počuli nespočetne krát a zistili sme, že sa netreba veľmi zdržovať vysvetľovaním, že všeobecne známe Československo sa pred ôsmimi rokmi rozdelilo a že my sme z jeho východnej, slovenskej časti. Keď sa občas do vysvetľovania pustíme, niektorí sa nás pýtajú, či už u nás skončila vojna.“

Avšak ani Československo mnohým ľuďom nič nehovorilo, tak sme sa často predstavovali iba ako Európania. Aj napriek tomu, že vtedy bola situácia v týchto končinách sveta oveľa kľudnejšia ako dnes, v cestovných sprievodcoch sme našli upozornenia, že sa máme vyhnúť tomu, aby nás domáci identifikovali ako Američanov. Najmä v Iráne, či Pakistane by mohlo takéto nedorozumenie spôsobiť problémy. Geografické znalosti niektorých ľudí boli dosť biedne – stalo sa nám, že nás považovali aj za Japoncov J. Niekedy to však bolo aj presne naopak.

Ale ako píšem v jednom z listov:„...stretli sme aj domorodcov, ktorí nás rovno pozdravili „Ahoj!“ a na naše veľké prekvapenie sa spýtali, či sme z Čiech, alebo zo Slovenska. Síce sa pozdravom ich slovná zásoba vyčerpala, ale vždy sme sa s nimi dali do reči.“ Neskôr sme si uvedomili, že ide o sofistikovaný trik, ako v konkurencii iných nadháňačov do obchodov upútať pozornosť turistu. Keď vás na ulici niekto osloví vo vašom jazyku, neodignorujete ho ako nekonečné množstvo iných nadháňačov do obchodov. Po chvíli sa, samozrejme, rozhovor stočí na to, kde by sme sa mali ubytovať, najesť, či nakúpiť. Čechov a Slovákov sme sa naučili ľahko a na diaľku rozoznať aj my. Stačilo si všímať značku batohu, oblečenie a pár ďalších podvedome vnímaných indikátorov.

Turecký rybár na brehu Bosporu. A na druhej strane nekonečná Ázia. (Foto: Danka Danihelová)
 

Technické možnosti boli v roku 2000 oveľa menšie, ako dnes. Internet síce už bol dostupný, ale nie všade, kde sme sa zastavili. Niekedy sme hľadaním miesta, kde môžeme napísať email domov strávili niekoľko hodín. Internet bol navyše relatívne drahý, jedno posedenie mohlo vyjsť rovnako ako celodenná strava, či ubytovanie. Mobily sme ešte nepoužívali a v krajinách, cez ktoré sme prechádzali boli v tom čase zriedkavosťou. Preto som za celú cestu telefonoval domov len raz, paradoxne z najodľahlejšieho miesta, ktoré sme navštívili (údolie Spiti v Himalájach). Kvôli telefonovaniu som si odstál 1-2 hodiny v rade pri telefónnej kancelárii (neviem, ako ináč nazvať miesto, ktoré poskytovalo túto službu). Avšak pocit, že som na chvíľku prepojil mestečko v Himalájach so zaježovským Sekierom bol v tej dobe neuveriteľný a stál aj za tie peniaze, čo som za telefonát vyplatil. Na ceste sme sa teda riadili dobrými knižnými sprievodcami, ktoré nám veľmi pomohli (najmä Cesta na východ od Ivana a Ivy Brezinových). A samozrejme aj radami od iných cestovateľov, ktorých sme stretali.

Jeden z najzaujímavejších faktov o našej ceste je suma, za ktorú sme sa dostali až po indickú hranicu. Ja som minul dohromady na cestu, stravu, ubytovanie, víza a internet spolu iba 160 dolárov. Náklady na prepravu cez celý Irán boli iba 10 dolárov, pričom sme občas použili aj taxík. Keď sme sa vracali, rozhodli sme sa z viacerých príčin (ale najmä kvôli celkovej únave) pre lietadlo. Za jednosmernú letenku (cez Moskvu do Viedne) sme zaplatili cez 700 dolárov – a to sme strávili dosť času, kým sme našli najvýhodnejšiu ponuku.

Čerstvo oddýchnutý po noci v "TBC hoteli" a tesne pred nástupom na 18-hodinovú cestu vlakom krížom cez Pakistan.

Cesta krížom cez Balkán, Turecko, Irán a Pakistan nám trvala 2 týždne a z toho sme presne 1 týždeň čistého času (100 hodín) strávili vo vlakoch a autobusoch. Z toho vyplýva aj úspora – v hosteloch a ubytovniach, či v domácnosti sme prespali za tie dva týždne iba 4-krát. Niektoré noci boli dosť drsné, napríklad vo výklade vedľa rumunskej cestovky v centre Bukurešti. Ale ani ubytovanie v turistických hoteloch nebola niekedy výhra. V Pakistanskej Kvéte sa z nášho dočasného bydliska vykľulo zariadenie, kde prespávajú ľudia navštevujúci nemocnicu oproti. Posteľ ich tam vyšla lacnejšie, ako nemocničné lôžko. A tak boli našimi susedmi nešťastníci s tuberkulózou a inými zaujímavými chorobami. Ináč sme spali v dopravných prostriedkoch, alebo v čakárňach na ne. Ešte teraz ma zabolí v chrbte, keď si spomeniem na dve noci na nesklopnom sedadle autobusu medzi Istanbulom a Teheránom.

Cesta medi týmito dvomi mestami nám zabrala 45 hodín – bola to najdlhšia jednorázová „štreka“ akú sme absolvovali. Cesty trvajúce okolo 10 hodín sme začali považovať za krátke. Vzdialenosti, ktoré sme prekonávali boli obrovské, spolu sme prešli 7500 km, takže mierky sa nám posunuli. Dokonca aj teraz po rokoch mám pocit, že kamkoľvek v Európe sa pohnem, som relatívne blízko domu a cesta trvá krátko.  

Postupný presun na východ nám dovoľoval aklimatizovať sa. Každý prechod hranice nás vzdialil od našej kultúry a priblížil k inej, ale neboli to žiadne šoky. Ľudí, ktorí na prvý krát do Indie prileteli priamo z Európy sme niekedy aj ľutovali. „Vkročiť do Indie prináša naozaj silný pocit uvoľnenia – teda pokiaľ človek nevpadne rovno z lietadla do hlavného mesta. Včera sme sa rozprávali s jednou Češkou – tá sa ešte stále neprebrala zo šoku, ktorý zažila, keď vystúpila v Dílií do toho všetkého zmätku a chaosu.“, píšem v liste domov.

Danka oblečená podľa Iránskeho kódexu. Niekedy som mal pocit, že by najradšej mala burku, aby bola menej nápadná.

Krajiny ako Turecko a Irán sa nám zdali ešte stále viacmenej ako „západné“. Ozajstný prechod na orient nastal až po príchode do Pakistanu. V emaile pre kamarátov som vkročenie do tejto krajiny popísal takto:

„Pohraničné Pakistanské mesto Taftan, kde sme strávili pol dňa bolo úplne iné, ako to, čo sme videli dovtedy. Vyzeralo, ako stredoveká tržnica skombinovaná so slumom. Bolo tam množstvo obchodíkov a dúpät (lepšie slovo ma nenapadá), túlali sa tam zúbožene vyzerajúce zvery a aj ľudia. Toto miesto je, vďaka blízkosti Afganistanu, centrom obchodu s drogami. Asi po hodine pobytu v ňom som aj ja dostal viaceré zaujímavé ponuky. Odolal som im nielen kvôli tomu, že 100 metrov odtiaľ, na hranici bol jasne viditeľný nápis: Prechovávanie drog sa trestá smrťou!“

Pakistanské hraničné mestečko Taftan aj s obecným bláznom, ktorý sa úspešne snažil upútať našu pozornosť - po relatívne modernom Iráne bol vstup do Pakistanu skokom do minulosti.

Počas cesty sme prekonali veľa hraníc. Od colných a pasových kontrol sme si, teraz a tu v Európe, už odvykli, ale inde to brali a berú stále veľmi vážne. Najmä krajiny, ktoré majú totalitné režimy sa na svojich hraniciach na bežných ľuďoch nepekne vyšantia. Nasleduje pomerne dlhý úryvok z prvého listu, ktorý som poslal domov. Prechod cez turecko-iránsku hranicu bol natoľko silným zážitkom, že som jeho detailnému popisu venoval niekoľko strán.

„Ako sme sa blížili k Iránu, množili sa aj policajné a vojenské kontroly. Našťastie sa obmedzovali iba na krátky rozhovor vojakov so stewardom autobusu. K hraniciam sme dorazili po 24 hodinách cesty. Omid (pozn. iránsky priateľ, s ktorým sme sa zoznámili v autobuse) spomínal, že kontrola zaberie asi 5 hodín, čo som si predstavoval ako státie s autobusom v zápche na hranici. Realita však bola úplne iná.

Po tom, ako sme došli k hraniciam, sa väčšina ľudí rozbehla do neďalekej budovy. Vydali sme sa za davom a ocitli sme sa v bezútešne vyzerajúcich chodbách – pripomínalo to väznicu. Ľudia stáli v širokom rade, ktorý usmerňoval bodrý turecký policajt. Postavili sme sa teda na jeho koniec, netušiac kam vedie a čo sa bude diať ďalej. Asi po hodine pomalého posúvania sme sa dostali za roh a tam sme uvideli okienko, ktoré malo byť našim cieľom. Súčasne sme zbadali aj príčinu, prečo rad postupuje tak pomaly.

Pred okienkom a vedľajšími dverami sa vytvorila a neustále dopĺňala guča ľudí, bojujúcich o miesto. Napriek tomu, že priestor bol ohradený železným zábradlím, k dverám sa zo všetkých strán doslova pretĺkali chlapíci hromadami pasov k opečiatkovaniu. Tým, čo stáli slušne v rade to, samozrejme, vadilo a tak sa tam všetci navzájom strkali a hádali, pár krát to vyzeralo, že vypukne ostrá bitka. Policajt sa tam občas ukázal, všetkých čo sa bezohľadne tlačili dopredu zahnal, alebo rovno odviedol na začiatok. Avšak niektorých iných, „vyvolených“ doviedol opačným smerom - priamo k okienku. Nebolo treba dva krát hádať, čím si túto starostlivosť vyslúžili.

Boli sme z tej situácie dosť ohúrení a z cesty príliš unavení na to, aby sme sa o niečo snažili. Neveriacky sme hľadeli na to, čo sa deje okolo nás a dúfali sme, že tu neskysneme naveky a že autobus neodíde bez nás. Klincom do rakvy bolo, keď sa niekto blízko nás rozhodol, že spotrebuje zvyšok kyslíka v miestnosti na oheň svojej cigarety. Našťastie bolo fajčenie zakázané pod trestom návratu na začiatok radu, takže keď sa po čase zase zjavil pán policajt, všetky cigarety rýchlo zhasli.

Po nekonečnej dobe sme sa konečne presunuli k okienku. Páni úradníci si dávali načas, ale vôbec som im ich prácu nezávidel. Naše „exotické“ pasy vyvolali u nich mierne zvýšený záujem, ale možno aj nejakú zvláštnu poruchu v počítačoch, pretože im náhle zhasli všetky obrazovky. To, že je chyba v počítačoch, sme nevedeli a tak sme diskutovali, či nehrajú nejaké divadlo, pretože od nás očakávajú úplatok. Rozhodli sme sa, že korupciu nebudeme podporovať a ostaneme čakať, aj keby sme tam mali stáť ďalšiu hodinu. Tá teória s úplatkom sa nám aj tak nezdala. Po štvrť hodine našťastie počítače znovu ožili a s nimi aj úradníci.

Čas v autobuse do Teheránu sme využili aj na kurz perzštiny od spolucestujúceho. To, že ide o indoeurópsky jazyk nám pomohlo iba pri číslovkách.

 

Keď sme vošli do ďalšej miestnosti, ostali sme ohúrení stáť. Bola to akási prechodová komora – územie nikoho medzi Iránom a Tureckom. Atmosféra tam bola taká surrealistická, že som mal pocit, ako by sme sa ocitli mimo čas a priestor – že dvere z tejto miestnosti môžu viesť do akéhokoľvek obdobia v histórii a na akékoľvek miesto na zemi.

Dvere však viedli iba do dvoch krajín – tie s portrétom zakladateľa štátu Ataturka do Turecka a ďalšie z portrétom duchovného vodcu Chomejního zase do Iránu. V neveľkej, ale vysokej miestnosti bez okien sedelo na zemi v prítmí slabého svetla množstvo zahalených žien – od mladých dievčat až po starenky. V kúte pred iránskymi dvermi bol veľký a rušný strapec mužov a ako to tu bolo bežné, aj oni mávali zbierkami pasov.

Stáli sme bezradne v strede miestnosti a vôbec sme netušili, čo sa od nás očakáva. Len Boh, teda vlastne Alah, aby som bol lokálny, vie, ako dlho by sme tam trčali, keby sa z davu nevynoril Omid – náš priateľ z autobusu. Zobral nám pasy a vtlačil sa späť do davu. Po nejakom čase sa vrátil s dvomi formulármi, ktoré treba vyplniť. Potom sme sa znovu začali tlačiť ku dverám. Iránsky úradník ich na chvíľku otvoril, ale nikoho z tlačiacich sa dnu nepustil.

Po pár minútach sa dvere opäť otvorili, znovu vypukol chaos, ale tesne predtým, než sa dvere nemilosrdne zaklapli, podarilo sa mi vzbudiť pozornosť chlapíka, čo spoza nich vykukol. Mohol som vstúpiť. Danka sa po chvíli predrala za mnou. Bol to znovu neopísateľný pocit, keď sme sa ocitli na druhej strane, v relatívne pokojnej kancelárii. Bolo to niečo ako zrodenie, alebo záver iniciačného rituálu.

Keď sme v predajni dostali tento lístok a vstúpili sme na nástupištia miliónového mesta, neboli sme si zrovna istý, ktorý autobus je ten náš (aj názvy miest na nich boli v tomto písme).

 

Keďže sme mali pasy v poriadku, rýchlo sme sa kanceláriu opustili a na druhej strane sme čakali so spolucestujúcimi na zvyšok osadenstva autobusu. Ostávala už iba posledná prekážka, ale dosť nebezpečná – colná kontrola batožiny. V cestovných príručkách sme si čítali príbehy nešťastníkov, ktorých zadržali kvôli fotografiám v bežných časopisoch – my polonahé ženské telá, ktoré sú ich častou súčasťou, už ani nevnímame, ale pre iránskych strážcov morálky je to ťažká pornografia. Problémy mali aj ľudia, ktorí sa do krajiny pokúšali prepašovať nejakú tú fľaštičku alkoholu. My sme o týchto nebezpečenstvách vedeli a tak sme si dali pozor, aby sme nemali pri sebe nič nevhodné.

Ale aj tak sme sa necítili v pohode. Iránci v zahraničí vo veľkom nakupovali a zjavne sa báli, že im tovar colníci preclia, alebo rovno zhabú. Preto sa už pred hranicami niektorí snažili presvedčiť nás, aby sme im previezli viacero športových búnd, či dva rozobraté nové bicykle. Ponukám sme odolávali, ale nakoniec nás zlomil steward autobusu – bol v ňom najväčší pán a chceli sme s ním byť aj po zvyšok cesty zadobre. Natlačil nám 5 párov pánskych a 5 párov dámskych nohavíc a potom tiež 20 dezodorantov. Mali sme sa tváriť, že je to súčasťou našej cestovateľskej výbavy, že bez nich sa na cestách nezaobídeme.

Z toho všetkého čakania a únavy som bol už dosť apatický, takže som to nejak neriešil, veci som si naložil do batohu a postavil som sa do ďalšej nekonečnej rady na preclenie a osobnú prehliadku. Po pár minútach sa z kancelárie pred nami vynoril chlapík a pohľadom blúdil po dave. Keď nás zbadal, kýval, aby sme išli za ním, aby sme obišli celý rad až dopredu. Apatia bola razom preč, v krvi sa mi objavil adrenalín vyvolaný strachom. Narýchlo som sa pripravoval na dôkladnú telesnú prehliadku  a chystal som si aj vysvetlenie, prečo potrebujem toľko dezodorantov. Tiež ma napadlo, či náhodou nie sú naplnené alkoholom, alebo iným kontrabandom.

Skutočnosť však bola presne opačná. Chlapík nás previedol okolo ostatných, krížom cez kancelárie a kontrolné miesta a vypustil nás bez rečí na druhej strane. Nevedel som, či mám vďačiť za túto službu konexiám stewarda, alebo faktu, že sme tam boli jediní Európania, ale to ma netrápilo. Kochal som sa pohľadom do otvoreného priestoru na vzdialené svetlá iránskeho mesta. Všetky tie kontroly a presun cca. 100 metrov nám zabrali 6 hodín.“

Moderná rodina z Teheránu - pani bola webdizajnérka (v roku 2000!), chlapík predával počítače. Nám pomohli nielen tým, že sme od nich mohliu poslať emaily domov.

Bolo by však veľmi povrchné robiť si dojem o krajine iba na základe prechodu jej hranicami. Ľudia v Iráne sú v podobnej situácii, ako sme boli my v časoch za socializmu. Režim je represívny, ale nie úplne brutálny. Spoločnosť je rozdelená na väčšinu, ktorí nič nerieši a žije zo dňa na deň tak ako vie a dve menšiny – jednu kolaborujúcu a druhú rebelujúcu.

Na prechod cez túto krajinu sme mali víza iba na 7 dní, preto sme nemali čas skutočne ju spoznať. Ak by som mal hľadať jedno slovo, ktorým by som mal Irán vystihnúť, bolo by to slovo „pohostinnosť“. V Teheráne sa nás ujal mladý pár – odchytili nás na ulici, keď sme sa márne snažili nájsť internetovú kaviareň. Programátorka a predajca hardvéru. Pozvali nás k sebe, ledabolo uviazaná šatka mladej ženy letela dole hneď za prahom dverí. Okrem toho, že sme si u nich mohli vybaviť komunikáciu z domovom, porozprávali nám, ako im celý ten režim, v ktorom žijú, lezie na nervy. Na druhý deň nás, aj napriek tomu, že zjavne k tomu nemali blízko, zobrali do najznámejšej miestnej turistickej atrakcie – k hrobke nejakého významného islamského svätca. Paradoxne tam takmer nevpustili našu hostiteľku – mala nahodený make-up, čo vadilo bradatému strážcovi pri dverách. Osobitný vchod pre mužov a ženy bol samozrejmosťou. Neskôr nás vyviezli nad mesto, ma plošinu, kde chodia mladí tancovať. Diskotéky a podobné zábavky sú totiž zakázané, tak sa chodí piknikovať a ilegálne tancovať za mesto.

Irán... (Foto: Danka Danihelová)

Na druhý deň sme sa presunuli do Esfahánu a už v autobuse si nás odchytila mladá 14-ročná dievčina. Napriek tomu, že bola zahalená od hlavy po päty, zo sebavedomím nemala žiadny problém. Nadviazala kontakt s Dankou a aj napriek chabej slovnej zásobe sa snažila udržiavať konverzáciu. Neodbytne nás pozvala k sebe domov a tak sme mali šancu spoznať aj tradičnejšiu iránsku rodinu.  Tí sa obdivom k Chomejnímu a všetkému čo reprezentoval netajili, práve naopak – v dome boli rôzne jeho portréty. Pohostinní však boli rovnako, ak nie viac, ako naši teheránski priatelia. Hostili nás, sprevádzali po meste, ukazovali rodinné fotky. Na druhý deň sme sa museli od nich odtrhnúť pod zámienkou, že musíme cestovať ďalej, aby sme nemali pocit, že ich zneužívame.

V Iráne a aj Pakistane sme stretli mnohých ďalších pohostinných ľudí. Vo vlaku medzi pakistanskou Kvétou a Lahore sme dostali nespočetne ponúk na ubytovanie (zjavne nezištných), ale aj rôzne iné pozornosti. Islamská pohostinnosť bežných ľudí súvisí s ich kultúrnymi tradíciami, ale určite aj s tým, že európski turisti sú tam pomerne zriedkaví. V Indii, Istanbule, ale aj v iných, turistami hojne navštevovaných miestach sme sa stretli s nezištnosťou a úprimnou snahou pomôcť len zriedka. V poznámkovom zošite z tých čias som si našiel nasledovnú krátku úvahu: „Každé miesto na zemi, kde žijú ľudia sa dá chápať ako pomaly sa obnovujúca studňa pohostinnosti. Cudzinci, ktorí ho navštevujú si z nej vždy kúsok odčerpajú. Niektorí viac, iní menej. Ak je ich veľa studňa pohostinnosti vyschne, lebo sa nestíha dopĺňať.“

Naša esfahánska kamarátka - dievča, ktoré sa nás ujalo na ceste do tohto mesta.

Niekedy sa nám však stalo aj to, že pomoc nám bola skôr na škodu než na osoh. Tu je krátky príbeh z pakistanského veľkomesta Lahore.

„Potom sme sa znovu vnorili do ulíc v nádeji že v priebehu voľných dvoch hodín sa nám podarí nájsť poštu. Žiaľ táto nádej sa ukázala planou - skôr by sa nám asi podarilo nakúpiť kilo heroínu alebo kalašnikov, ako poslať pohľadnicu. Samozrejme, že sme sa pýtali miestnych, ale to má svoje úskalia. Okrem toho, že akonáhle oslovíme niekoho seriózne a anglicky hovoriaco vyzerajúceho, vykľuje sa z neho neznalec, ktorý si privolá pomoc. Následne sa tam zhrčí kopa ľudí, niekto anglicky nehovoriaci nás odchytí a niekam ťahá a nakoniec sa nám snaží zastaviť drahý taxík (predpokladajúc, že ako západniari si ho určíte môžeme dovoliť...). Nasleduje zrušenie taxíka a únik a potom znovu to isté. Nakoniec sme sa odovzdali do rúk mladíka v kravate, ktorý nás chcel osobne odprevadiť až na miesto.  Vykľul sa však z neho divný patrón, hovoril veľmi zmätene a od veci – ak som to správne pochopil, tvrdil, že je kresťan a snažil sa nás presvedčiť, aby sme ho dostali z Pakistanu preč. Mali sme z neho dosť čudný pocit. Ešte predtým nás však natlačil do minibusu, previezol na opačný koniec mesta a ukázal nám centrálny poštový úrad – avšak už zavretý.“  Dodám len toľko, že kým sme sa vymanili z jeho opatery a vrátili naspäť do centra, na poštu sme mohli zabudnúť a listy sme nakoniec odoslali o pár dní neskôr z Indie.

V Lahore sme našli veľa zaujímavých pamiatok (vrátane údajne najväčšej otvorenej mešity na svete), ale otvorenú poštu sa nám tam nepodarilo nájsť

O tých dvoch týždňoch, ktoré sme strávili putovaním k hraniciam Indie, by sa toho dalo napísať ešte oveľa viac. Každý deň bol zaplnený zážitkami, všetko bolo pre nás nové, naše zmysly ešte neboli presýtené a telá s duchom stále svieže. Avšak na ilustráciu toho, čo so sebou prináša takáto cesta tento text postačuje, takže spomínanie preruším a pripomeniem sa o pár týždňov neskôr s ďalším článkom o našej výprave do Indie.  

 

- Prvý článok: Spomienky na Indiu I: Prípravy na cestu