Prečo a ako sa Zaježová v roku 1959 oddelila od Pliešoviec

Rozprávanie pána Ondrisku,  prvého starostu (v tej dobe predsedu Miestneho národného výboru) o tom, ako sa v roku 1959 osamostatnila Zaježová  a z akých dôvodov.

Najväčším dôvodom osamostatnenia Zaježovej bolo, že tu bol ešte súkromný sektor. Kto vtedy vlastnil pôdu, bol povinný plniť kontingenty – dodávky potravín štátu. Keď Pliešovce a Zaježová boli jeden celok, dodávky sa rozdeľovali na Okresnom Národnom výbore (ONV). Rozhodovali tam, koľko zemiakov, obilovín, mäsa, sena či mlieka treba odovzdať. Pliešovce boli zaťažené vyššími dodávkami, vzhľadom na lepšie pestovateľské podmienky. Zaježovania boli teda v nevýhode, čo sa týkalo dávok, ktoré museli odovzdávať, pretože podmienky na pestovanie sú v Zaježovej horšie – kvôli pôde, nadmorskej výške a tak podobne. A hlavne preto sme sa rozhodli, že sa odčleníme. Bolo to riziko, ale bola vidina, že by to mohlo byť lepšie. Urobil sa prieskum verejnej mienky, tri štvrtiny Zaježovanov bolo za. V Pliešovciach bol vtedy predseda Miestneho národného výboru (MNV) pán Kresan, ktorý dokázal pochopiť, že lazníci majú ťažšie podmienky a on aj iní predstavitelia obce súhlasili s odčlenením - aby už skončilo obviňovanie, kto na koho dopláca. Zaježovania napísali žiadosť na Okresný národný výbor (ONV) do Krupiny, ale keďže nepodnikli ďalšie potrebné kroky,  žiadosť stála v šuplíku dva roky.

Bolo to riziko, ale bola vidina, že by to mohlo byť lepšie.

V tom čase som prišiel z vojenčiny a začal som sa o to zaujímať. Išiel som na ONV do Krupiny (Pliešovce boli vtedy okres Krupina), kde mi povedali, že žiadosť musí schváliť Bratislava. Mojou úlohou bolo nájsť poslancov, členov rady a straníckych funkcionárov. V priebehu pol roka sa Zaježová stala samostatnou obcou s vyše 600 obyvateľmi. V priebehu 2 mesiacov žiadosť schválili, keďže väčšina občanov bola za.

Horšie to bolo s odčlenením katastra. Pliešovce bez problémov odstúpili poľnohospodársku pôdu, nevedeli sa však dohodnúť na odstúpení lesov. Zaježová musela ustúpiť vo svojich požiadavkách na lesy, pretože ak by sa nedohodli hranice katastra bez problémov, celé osamostatnenie by padlo. Lesy síce boli štátne, a tak to bolo v podstate jedno. Starí funkcionári však mysleli dopredu a vedeli, že lesy môžu raz obciam vrátiť. Hranica katastra preto nešla hrebeňom Javoria, ale bližšie ku stredu Zaježovej. Zaježová mala vtedy asi 1000 hektárov poľnohospodárskej pôdy a 1000 hektárov lesa.

Potom nasledovali voľby do miestneho zastupiteľstva, boli vyberaní 12 poslanci. Bol som vekom najmladší predseda MNV v v Banskobystrickom kraj, mal som vtedy 25 rokov.

Po prehodnotení podmienok na pestovanie Zaježovej upravili dodávky potravín. Napríklad: predtým sme museli odovzdávať sedem vagónov obilnín a po osamostatnení iba dva vagóny. Zato zemiakov sme museli odovzdávať viac - predtým 10 vagónov a po osamostatnení 20. Vraj, keď nemáte podmienky na pestovanie obilia, budete pestovať zemiaky. Zaježovania sa ale len tak nedali. Dohodli sa, že budú odovzdávať menej zemiakov (tie sami lepšie využijú na kŕmenie zvierat) a radšej budú odovzdávať viac mäsa a mlieka, mäsových a mliečnych výrobkov a vajec. Dodávky sa jednoducho prispôsobili lazníckym podmienkam a spôsobom výroby. Konečné výrobky mali tiež pre ľudí výhodu, pretože mali podstatne vyššiu výkupnú cenu ako suroviny (obilniny, zemiaky). Ďalej pri dodávkach nad limit sa pri obilí a zemiakoch cena znižovala, no pri živočíšnych výrobkoch sa naopak zvyšovala.

Článok pre časopis Naozaj pripravili a spracovali Mišo Čorný a Zuzana Šajbanová